… keď sa v sekunde život otočí naruby, doslova! Každý si určite zažil moment, keď sa niečo neplánované a neželané udeje, rozvod, neplánované tehotenstvo, či spontánny potrat, strata blízkeho, strata práce. Ale tešiť sa na rodičovstvo, dobre, bude to ťažké s trojičkami, ale vytúžené detičky tu budú s nimi, s ním a jeho milovanou manželkou a zrazu, ostal na to sám…
Od prírody som veselá povaha, myslím si, že každý problém sa dá nejakým spôsobom vyriešiť. Na svete je príliš veľa krásnych vecí, aby sme sa naň mračili.
Bola jar, apríl, vonku sa striedalo slniečko s dažďom, jednoducho typické aprílové počasie. Cinkla mi na telefóne hromadná správa: „Kto môže pomôcť? Okamžite!“ Takéto správy nechodia často. Reagovala som, a zisťovala, o čo ide.
Išlo o mladú rodinku na severe Anglicka, ktorá očakávala trojičky! Áno, stretávame sa s takýmito prípadmi, a sme radi, keď môžeme pomôcť pri náročných začiatkoch. Tu sa ale stala tragédia a mamička pri pôrode, bohužiaľ, zomrela… ocko ostal s detičkami sám. Ešte teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Pôvodne mali dohodnutú „Nurse“ na 2 týždne, ale mali byť na to dvaja.
Neváhala som, zbalila som sa, cestovala som 6 hodín, aby som pomohla človeku, ktorý jednak prežíval osobnú tragédiu, ale zároveň ho čakala veľká a zodpovedná úloha, byť otec pre svoje detičky.
Išla som a robila som si svoju prácu – moje poslanie, tentokrát bez nároku na honorár, nakoľko rodina nemala peniaze na ďalšiu podporu s našou službou. Prišla som do malého domčeku. Zoznámila som sa ockom, začali sme pekne pomaly, ockovi som ukázala všetko pekne od začiatku. Ako detičky prebaľovať, zavinovať, detičky boli veľmi malinké, takže bol ocko bojazlivý a opatrný. Pri kúpkaní mal najskôr trému, ale rýchlo to dostal „do ruky“. Nebál sa ani ošetrovať pupočník. Čo sa týka dennej starostlivosti, pekne sme nastavili rutinu papania a spinkanie. Ocko sa naučil, ako sa pripraví umelé mliečko, ako pekne jedno po druhom nakŕmiť a v neposlednom rade poriadne odgrgnúť. Začal sa do celého kolobehu rýchlo dostávať.
Toto som robila bežne v každej rodine, tu som však bola aj psychológ, opora pre človeka, ktorý stratil svoju lásku. Veľa krát som sa ho snažila aj rozveseliť, ale bolo to naozaj ťažké.
Čo bolo pekné, ako sa celá rodina zjednotila, prišli staré mamy, všetci, čo mali ruky a nohy pomáhli. To bolo fantastické!
Zároveň sa v rodine vybavoval pohreb a veci s tým súvisiace. Toto bola tá smutná časť mojej skúsenosti. Ale vidieť človeka, ako sa nevzdáva, čelí osudu, to si budem pamätať naždy.
Takto sme viaceré pomohli 3 mesiace! Boli sme mu oporou, bútľavými vŕbami, náhradnými mamami. Zvládol to, sem tam sa ozve, pošle fotky!
